chapter 1 - a new day has come

len rozlepiť oči ma stálo neskutočne veľa námahy. akonáhle som s vypätím všetkých možných i nemožných síl jedno pootvorila, do mojej sietnice, zreničky a toho modrého naokolo sa zrazu vovalilo tak veľa svetla, že bolo nad ľudské (rozumej moje) sily udržať ho otvorené. keby som tak mala nejaké zápalky po ruke, podopriem si nimi viečka ako to robili tom a jerry. ale ja predsa nefajčím. no do kelu, odteraz nosím v kabelke aspoň zo dve-tri zápalky pre podobné prípady.

tak som si povedala že budem ďalej spať. všetko ma bolelo, od únavy som nevedela ani ruku ani nohu zodvihnúť. tuším som sa bola rozbiť na nejakom cvičení, to je dobre, pohyb som už potrebovala.

po chvíli ma to prestalo baviť a tak som sa pokúsila otvoriť aspoň jednu guľu na mikromilimeter, aby som zistila koľko je hodín, často sa mi stáva, že sa prebudím uprostred noci a rukou pátram po mobile, nech vyzistím koľko hodín sladkého spánku mám ešte pred sebou.

svetla bolo všade naokolo neúrekom, ale dajako som nevedela zaostriť ani na jeden pevný bod pred sebou, vedľa seba, skrátka nikde. a to mám super periférne videnie. asi tie okuliare potrebujem viac ako som ochotná si priznať. ale keď ja tých lekárov tak nekonečne neznášam, všetkých do jedného. bojím sa ich. úplne som rezignovala na opätovné pokusy a ponorila sa do spánku. veď keby niečo, tak akože nič.